Čo s prebytkom plastového odpadu? ZEVO dokáže spracovať len časť

Až pätinu bežného komunálneho odpadu, ktorý v domácnostiach vytvoríme, predstavuje plast. Ten je síce užitočným materiálom, no len s limitovanými možnosťami recyklácie.  Plasty hromadené na skládkach či v oceánoch sú veľkou hrozbou pre životné prostredie.

Narastajúca spotreba prináša čoraz väčšie množstvo plastov v obehu. Používanie jednorazových materiálov (obaly na jedlo a nápoje, plastové príbory či zdravotnícke pomôcky) ešte podčiarkla aktuálna situácia s pandémiou koronavírusu so špeciálnymi hygienickými opatreniami. Nízka cena ropy navyše z nových plastov robí lacnejší produkt ako v prípade výrobkov z recyklátu.

Popri tom máme aj na Slovensku dlhodobý problém s nízkou mierou triedenia, ale najmä recyklácie odpadu, čo znamená, že v opätovnom využití plastov zaostávame. Zodpovednosť je aj na pleciach výrobcov obalov, ktorých ambíciou by mali byť produkty z recyklovateľných materiálov bez toxických súčastí, ktoré recykláciu komplikujú.

Riešenie je však potrebné hľadať aj pre nerecyklovateľný plastový odpad. Prevádzok, ktoré ho dokážu spracovať, je u nás nedostatok. Samozrejme, cieľom je, aby plasty nekončili na skládkach, ktoré predstavujú environmentálnu záťaž.

Aj v tomto prípade je čiastočne odpoveďou energetické zhodnotenie. Nerecyklovateľné plasty dokážeme premeniť na teplo a elektrinu v Zariadeniach na energetické využitie odpadu (ZEVO), no neplatí to pre všetok vyprodukovaný objem.

Aká je cesta plastov v ZEVO?

V rámci triedeného zberu putuje vyzbieraný plast v Centre cirkulárnej ekonomiky (CCE) na dotrieďovaciu linku, kde sa triedi podľa jednotlivých druhov a farieb tak, aby bol pre konečného recyklátora ďalej vhodný na spracovanie. Vytriedená časť je teda určená na opätovné materiálové použitie – recykláciu.

Značný objem plastových obalov je však kompozitných (z viac druhov materiálu), ďalej nerecyklovateľných alebo kontaminovaných od rôznych iných látok, prípadne znečistených od komunálneho odpadu. Práve táto zložka ide v reťazci ďalej – na energetické zhodnotenie. Ide o takzvaný nerecyklovateľný odpad.

Plast má v komunálnom odpade hmotnostný podiel na úrovni 15 – 20 percent. Ako výrazne kalorická zložka komunálneho odpadu svojou vysokou výhrevnosťou ovplyvňuje celkovú výhrevnosť odpadu. V homogénnej zmesi, ktorá je pre ZEVO „palivom“, sa preto plast kombinuje s odpadom s nižšou výhrevnosťou ako papier či bioodpad.

Ako pri každom energetickom zariadení, aj v prípade ZEVO sú konštrukcia a dizajn navrhnuté na konkrétnu výhrevnosť paliva, aby dosiahlo požadovanú energetickú účinnosť. Štandard je od 6 do 12 MJ na kilogram, priemer je 9,6 MJ/kg. Výhrevnosť hnedého uhlia je podobne 8 – 12 MJ/kg.

Jedna tona nerecyklovateľného odpadu je tak z hľadiska výhrevnosti rovnocenná ako približne tona hnedého uhlia alebo 250 litrov vykurovacieho oleja. Na porovnanie, výhrevnosť plastového odpadu je v intervale 40 – 45 MJ/kg (termoplasty ako polyetylén, polypropylén a polystyrén), pri polyetyléntereftaláte (PET) asi polovičná – 22 MJ/kg.

Veľa plastu je pre ZEVO rizikom

Viac vyprodukovaného plastu teda neznamená, že ho automaticky viac dokážeme v rámci ZEVO spracovať.

„Ak sa výrazne mení zloženie odpadu, môže to mať vplyv na prevádzkovú stabilitu zariadenia. ZEVO pracuje s odpadom, preto je jedným z najdôležitejších faktorov ovplyvňujúcich stabilitu prevádzky homogenizácia odpadu, aby všetky zložky, teda aj plasty, boli percentuálne rovnako zastúpené v každej dávke odpadu do kotla, čím sa zabezpečuje rovnaká výhrevnosť paliva, s ktorou sa pri návrhu počítalo,“ vysvetľuje Ľubomír Kukla, prevádzkový riaditeľ ZEVO v Košiciach.

Pri plaste a plastových obaloch je zároveň dôležité chemické zloženie, najmä obsah chlóru a flóru, ktoré spôsobujú chemickú koróziu tlakového celku. „Z tohto pohľadu je plast pre ZEVO dokonca nežiaduci. Ak sa počíta so spaľovaním iba plastového odpadu, musí byť na to zariadenie prispôsobené už od začiatku,“ dopĺňa Kukla.

Zhodnotenie plastov v ZEVO je teda variabilný proces, neexistuje totiž presný recept, koľko ho v rámci zariadenia dokážeme využiť. Operátori ZEVO musia minútu po minúte regulovať výkon podľa toho, aký výhrevný odpad sa aktuálne používa. Technológia je však na takúto reguláciu pripravená.

Emisné limity monitoruje automatický systém

Z hľadiska vplyvu na životné prostredie je dôležité poznamenať, že ani väčšie množstvo plastov v prípadných ďalších zariadeniach ZEVO nemá na kvalitu ovzdušia negatívny vplyv. Dôležitú úlohu totiž na konci procesu energetického zhodnocovania zohráva zariadenie na čistenie spalín, ktoré spĺňa najprísnejšie kritériá podľa všeobecne záväzných európskych princípov BAT (Best Available Techniques). To zachytáva škodlivé látky tak, aby nebolo ohrozené životné prostredie ich emisiou do ovzdušia. Rovnaké prísne kritériá platia pre všetky ZEVO v Európskej Únii, ktorá ich navyše každých zhruba osem rokov sprísňuje.

„ZEVO má najprísnejšie emisné normy zo všetkých energetických zariadení. Musí vedieť flexibilne reagovať na základe kontinuálneho merania realizovaného prostredníctvom automatizovaného monitorovacieho systému (AMS) na výstupe a prispôsobuje dávkovanie reagentov tak, aby boli splnené prísne limity. Iné zariadenia, ktoré nemajú takto prispôsobenú technológiu na čistenie spalín a zároveň nedisponujú AMS, môžu predstavovať riziko pre životné prostredie,“ približuje Kukla.

Z nerecyklovateľného, teda nepoužiteľného plastu, dokážeme bezpečne a efektívne vyrábať teplo a elektrickú energiu, treba však mať na zreteli, že nie v neobmedzenom množstve. Aj z tohto pohľadu je obzvlášť dôležité myslieť na základnú zásadu odpadového hospodárstva – vyhýbať sa produkcii odpadu a špeciálne plastom.

Ak je totiž plastov priveľa, skončia na skládke, kde nemajú ďalšie využitie. Ide o situáciu, ktorá sa odohráva na približne 80 percentách územia Slovenska, ktoré je odkázané na skládkovanie. Zariadeniami ZEVO totiž momentálne disponujú iba Bratislava a Košice. Plasty uložené na skládku sú ponechané napospas ďalším generáciám, ich rozloženie v prírode pritom môže trvať aj tisíc rokov. Na skládkach navyše často horia, pričom koncentrácia nebezpečných látok unikajúcich do ovzdušia býva v takých prípadoch až nad rozsahom meracích prístrojov.